Láska je tu – vždy. A napriek tomu je často veľmi ťažké objaviť tú lásku, ktorá prebýva v našom vnútri a je nám v každom okamihu k dispozícii. Nie je to niečo čo musíme stvoriť, sme to my. Láska je naša podstata, základná energia, ktorá nás živí. To je naše dedičné právo. Od svojho stvorenia sme boli vyslaní na púť, aby sme znovu získali naše dedičné právo. Ak natrafíme na tej ceste na prekážky, pokračujeme ďalej, nie tak, že prekonáme niečo mimo nás, ale uvoľníme niečo vo svojom vnútri. A to tak, že naše srdcia ostanú otvorené, aj za cenu zraniteľnosti, že uvoľníme predchádzajúce bolestné skúsenosti, ktoré stoja v ceste našej schopnosti ľúbiť a nedovoľujú iným, aby ľúbili nás.
Lásku môžeme prirovnať k slnku. Občas ho zastrú mraky a nemôže k nám prenikať svetlo. Lenže slnko, podobne ako naša podstata, svieti ďalej. Náš život sa môže zmietať medzi radosťou a sklamaním, ale láska ktorá je v nás sa nikdy nezmenší. Môžeme si ju nevšímať, brániť jej, dokonca ju popierať, ale nemôžeme ju zničiť. Môžeme na lásku zabudnúť, ale láska nezabudne na nás.
Zavše sa bojím ľúbiť, lebo mi pripadá riskantné úprimne otvoriť srdce inému človeku stať sa zraniteľným. Z rán, ktoré vo mne zanechali bolestné skúsenosti, vznikli obavy a prekážky, a tie mi bránia ľúbiť. Jeden z najdôležitejších procesov v živote je naučiť sa tieto obavy odhaľovať a prekonávať. Ak mám pocit, že som zdrvený a bojím sa ľúbiť, pripomínam si, že láska a nie strach, je podstatou, ktorá tvorí náš svet.
Musím pracovať na tom, aby som uvoľnil obavy, ktoré zatarasili môj prístup k láske a prístup lásky ku mne. Je to proces, v ktorom sa vedome obraciam do seba a zisťujem, že moje obavy sú len stopy, ktoré zanechala stará bolesť. V procese uvoľňovania sa snažím sústrediť na tie veci vo svojom živote, ktoré živia skúsenosti lásky. Snažím sa zamerať na to, čo mi pomáha roztaviť hranice vlastného ja, zbaviť sa pocitov vlastnej dôležitosti a oslobodiť sa od každodenných trápení.
Jednoduché veci, ako napríklad keď sa prechádzam po lese, alebo pozvem do domu niekoho, alebo sa vedome zhlboka nadýchnem, to všetko mi pomáha prekročiť vlastný tieň, povzniesť sa, vytvoriť si väčší priestor a oveľa ľahšie sa preniesť do srdca vlastnej bytosti, do srdca lásky.
Láska je čosi viac než len pocit či myšlienka. Láska je správanie. Je to čas, ktorý prežijete s niekým, pretože im poskytnete priestor a príležitosť podieľať sa na vašom živote, snoch a niekedy i slzách. Je to úsilie vidieť veci očami iných ľudí.
Je rovnako dôležité lásku aj prijímať. Škodíme sebe a aj ľuďom v našom okolí, ak si udalosti všedného dňa nechávame pre seba, keď odmietneme kompliment. Nielenže nechávame svoje srdce hladné, ale zároveň ochudobňujeme ostatných o radosť dávať.
My sami sa môžeme rozhodnúť, či sa chceme súdiť alebo ľúbiť. Ak sa súdime, tak sa dáme unášať neúspechmi a sklamaniami minulosti, alebo sa prenášame do idealistických fantázií budúcnosti. Náhlime sa dopredu i dozadu, zúfalo hľadáme lásku, ktorá zatiaľ pokojne čaká, kým ju vo svojich srdciach objavíme. Len čo vedome zanecháme sebaposudzovanie, sebakritiku a pochybnosti, vytvoríme prostredie pre súcit a lásku k sebe i k ostatným.
Ochota prijímať a byť prijatý sú najuspokojujúcejšie a najtrvácnejšie okamihy v spoločnom živote. Prostredníctvom ochoty zúčastňovať sa na vzájomnom raste a podieľať sa na ňom, stávame sa strážcami svojich duší, poradcami na cestách. Vtedy môžeme jeden druhého viesť k svetlým i temným miestam, k hlbinám starých rán, ku krivdám z detstva a dlho potláčaným strachom, ktoré treba vyniesť na svetlo a pochopiť, ak chceme rásť.
Ľúbiť jeden druhého je možno najťažšia zo všetkých úloh, konečná a posledná skúška i dôkaz, a všetka ostatná práca je len prípravou na ňu. Vyjadrenie lásky je najvyššou prioritou a najväčším dobrom, ktoré môžeme dosiahnuť, kým sme tu na zemi.
Reading the green blood exigencies guidelines
(ASpubbibsobe, 11. 10. 2018 13:01)